Duša ružeVošiel som do obchodu, stálo tam v rade pár ľudí ktorí prišli po to isté ako ja, po kvety. Do kvetinárstva nechodievam často, ale chodievam tam rád. Mám rád tu vôňu kvetov, zelene a tú vlhkosť vo vzduchu. Všade plno kvetov a rastliniek vo vázach v pekných kvetináčoch a trocha prítmie. Mam rád prítmie, pôsobí na mňa ukľudňujúco. Prišiel som na rad, vyberanie mi netrvalo dlho, keďže som vedel čo chcem. Pýtal som si ružu. Už som ju mal aj vyhliadnutú, bola taká akoby chcela práve vystreliť a rozviť sa do plnej krásy. Niečím ma priťahovala, akoby sa ku mne ozývala - ja som tá, tá pravá. Bola tmavočervená ako zo zamatu jej zamatové lupienky vytvárali dokonalý svet, bola presne ako tá ktorej som ju kupoval. Spoznal som ju náhodou no ako táto ruža aj ona tvorila dokonalý svet, jej večne usmiate pery, vlasy ukrývajúce jej krk a tmavé záhadne oči museli zapôsobiť na každého, kto sa k tomuto svetu priblížil. Čím dlhšie som ju poznal tým viac ma ten svet do seba vťahoval a ja som sa cítil čoraz bezmocnejší. Ale nebola to tá bezmocnosť v ktorej je človek zúfalý a hľadá cestičku ktorou by unikol. Táto bezmocnosť bola príjemná v tej bezmocnosti človek zabúdal na čas, na všetko vôkol seba, na problémy. Zrazu nič nebol problém, cítil som sa silný ako nikdy predtým. V ten deň som sa rozhodol kúpiť jej ružu, iba tak, pre úsmev na tých perách, na ktoré by som sa pozeral celý život. Čo sa týkalo toho čo bolo medzi nami, bolo to niečo neurčité, ale mojou snahou bolo dať tomu podobu vzťahu. Vrátil som sa do kancelárie a ružu dal do vody. Mal som dosť práce, ale myšlienky mi stále blúdili kdesi mimo a oči neustále ťahali tie zamatové lupienky nadobúdajúce neuveriteľné odtiene v svetle popoludňajšieho slnka . Trochu som sa zahĺbil do práce a v tom som pocítil úzkosť keď som zodvihol hlavu vonku už bola tma ta úzkosť akoby prichádzala z ruže a prenikala aj mňa. Aj jej lupienky vrhali na stene taký smutný tieň, ako by mi chcela niečo povedať. Pozrel som von oknom a znova na ružu a vtedy som pochopil, nepríde.