Svet mŕtvychKráčam spolu s Petrom po zaprášenej uličke, všade vôkol iba tí smiešny čiernovlasí domáci s typickými židovskými čiapočkami. Všetci turisti akoby sa prepadli pod zem hoci ešte pred dvoma hodinami ich tu bolo viac ako domácich. Ďalší hotel a znovu plne obsadený. Okrem toho megahotela s megacenami je to už ôsmy buď plne obsadený, alebo z hľadiska bezpečnosti prípadne zdravia neobývateľný. Pomaly zachádzalo slnko a my sme stále blúdili po malom mestečku xxx asi 50 kilometrov od Jeruzalema. Vonku bolo výborne, ale varovali nás pred tým aby sme sa rozložili niekde pod holým nebom, alebo ako to doslova povedal jeden môj známy ktorý sem chodí často, aby som tu náhodou neotrčil hnáty, pretože pre týchto náboženských fanatikov je každý neznámy arab. A tak sme došli až na okraj tohoto chaosu, sadli sme si a premýšľali takpovediac kam hlavu skloniť. Napadali náš kadejaké šialenstvá typu zahrabať sa pod piesok, prípadne za kopu odpadkov ktorých tam bolo po ulici teda neúrekom, ale ako sme si spomenuli nadránom ich odpracú a nás s nimi. Chvíľu sme iba tak čumeli do blba a zrazu Peter vykríkol. Mám to! Je to super, úplná pohoda! No ešte mi chvíľu trvalo pokiaľ som z neho vymáčkol na čo také svetoborné prišiel, že sa tak víťazoslávne tvári. A potom to z neho vypadlo ... cintorín. Vravím mu: "čo ti šibe?" Po prvé nevieme či tu vôbec cintorín je a kde a podruhé nevieme či nieje strážený, takže nerád by som skončil v tunajšej base. A on nato že z okna posledného hotelu videl cintorín ohradený iba smiešnym plôtikom bez akejkoľvek bránky. Mohlo to byť asi päťsto metrov. A vraj ktoby šiel v noci na cintorín nehovoriac o tom že len blázon by tam šiel spať. Chceš tým naznačiť, že som blázon? Samozrejme a ja tiež, keď sme sa sem dotrepali bez toho, aby sme si zabezpečili hotel. Tu už moje argumenty padali, pretože túto bláznivú výpravu som zorganizoval ja. A čo duchovia? Spýtal som sa. Lepšie byť vystrašený ako mŕtvy hovorí Peter a pleští oči niekde do neznáma mimo mňa až ma trhlo a otočil som sa tým smerom. Samozrejme že sa začal váľať od smiechu. Vzali sme teda veci a šli do nášho cintogranthotela. Dorazili sme bez ujmi na zdraví hoci sa už pekne stmievalo, vyhliadli sme si najtmavší a najstrašidelnejšie vyzerajúci apartmán, keby sem snáď niekto zablúdil. Uvelebili sme sa medzi hroby zvláštnej konštrukcie, pri ktorej som sa pýtal či ma v noci nezavalí, alebo sa neprepadne do hrobu a my dvaja s ňou, to by nás už potom stačilo iba zasypať. Poriadne sme sa zašili do spacákov keďže noci sú tu chladné a popriali sme si dobrú noc. Dobrá nebola. Samozrejme že ma po celodennej turistike po uličkách a zaujímavostiach čo sme si vytipovali na internete chytal spánok, ale spať sa nedalo, zvuky tunajšej noci sú dosť odlišné od zvukov u nás a tak som stále vyskočil na nejaký nový pazvuk ktorý sa ozval o pár hrobov ďalej. Peter asi zalomil, lebo sa u neho neprejavovali tieto tiky spôsobené okolitým nočným ruchom. Zdá sa že som na okamih zaspal aj ja, neviem na ako dlho to bolo ale viem, keďže mam spánok ako myš a hlavne v cudzom prostredí že som vyskočil ako z kože na zvuk podobný mľaskaniu niekde veľmi blízko. Na môj impulz sa zobudil aj Peter že čo sa mecem ako na žeravom uhlí, pýtal som sa ho či to počul, on že čo? Hovorím - to mľaskanie. Nemal si sa na noc prežrať, nebol by si počul teraz mľaskanie, odvrkol Peter. No v tom zasa čosi mľaslo. To už sedel aj on. Doprdele neuvedomil som si že by sa tu mohli flákať aj nejaké zvery, tuším som čítal že šakaly sa tu dosť často objavujú blízko domov. No to si ma potešil hovorím. Keby si radšej spomínal strašidlá ako šakalov. Začali sme sa hrabať vo vakoch a hľadali nejaké smiešne baterky ktoré sotva dosvietia na desať metrov. Speleologické vybavenie to zrovna nieje hovorím, ale mohli by si tie zvery myslieť že je to oheň, čo povieš. No Peter v tom čase už šmátral svetlom opačným smerom. Je tam niečo? opýtal som sa keď som videl ako dôkladne to tam prezerá. Strom hovorí. Strom? Áno strom na ktorý sa dá vyliezť, tuším figovník, nepamätáš ako sme sem prišli asi dva sú pätnásť metrov tamtým smerom. Nespomínal som si. A v tejto situácii už vôbec nie. Stále som mal nastražené uši, kde to zasa mľasne. No keď som videl že Peter sa zbiera, nemusel ma dvakrát poháňať a tiež som mal všetko na pleci a hnal som sa za ním. Našťastie stromy tam boli, ešte šťastie že sme aj s Petrom zliezli par skál takže vyštverať sa na nejakú figu nám nerobilo sebemenší problém. S pohodlím tam hore to už bolo horšie, našťastie strom mal dosť hustú korunu a keď sme tam roztiahli spcáky dalo sa tam celkom v pohode vegetit. Samozrejme že o spánku nemohlo byť ani reči hoci oči sa nám obom pomali zatvárali, akoby sme týždeň nespali. Tak sme čumeli do tmy a naťahovali uši, ale tentoraz nič, až také nič, že to bolo až nepríjemné. Všetko stíchlo, ani len lístok na strome sa nepohol. Bola strašná tma a zima. Zrazu vidím vo vzduchu niečo ako bielu hmlu, niečo ako obláčik dymu ktorý si to tiahne niekam k vetráku do ktorého ho vťahuje prúdenie vzduchu, no tento sa nepohyboval nejakým smerom, ale striedavo pulzoval vľavo a vpravo a znova a znova, bol som tým zaujatý takže som aj zabudol na pocity, aké som v tej chvíli mal, pokiaľ obláčik nezačal nadobúdať bizarné tvary príšer znovu sa meniacich na obláčik a znova sa meniacich na príšery škľabiace sa na mňa. V tej chvíli sa ma zmocnil strašný strach no nedokázal som sa ani pohnúť nieto zo seba vydať čo i len hlások a obláčik nadobúdal stále nové a nové podoby čoraz viac realistickejšie a stále viac sa ku mne približujúce, ktoré začali nadobúdať aj farby krvou podliatych očí a žltých zubov podobných papuli orangutana, bol som pomaly v koncoch a nevnímal som nič okrem tej príšery, ktorá sa stále pomaly menila a pomaly približovala ku mne a ja som cítil ako mi všetko stuhlo a v tom sa to stalo. Príšera vyrazila dopredu a .... "mľasla". V tej chvíli som zavrel oči a pocítil tupý úder na celú svoju ľavú stranu, .... otvoril som pomaličky oči a pozerám a okolo hroby, je deň a ja som a zo spacákom na zemi pod stromom. Začal som sa celý spotený váľať od smiechu po zemi no v tom mi zmrzol úsmev na tvári. Peter sedel hore na strome schúlený do doslovnej gule a triasol sa akoby bolo mínus dvadsať. Vtom mi to došlo, asi to nebol sen. Peter si nič nepamätal a trvalo mi asi dve hodiny než som ho dostal do stavu vnímať realitu, potom sa to pomaly zlepšovalo. Pýtal som sa ho čo sa stalo, ale on si nič nepamätal, iba to že sa zobudil a cítil veľký strach. A ešte niečo. Na pravom predlaktí mal veľkú modrinu, ktorú som mu síce mohol spôsobiť ja pri páde, ale predsa to bolo dosť nepravdepodobné pretože to by mi museli vyletieť nohy dosť vysoko a asi by som v tom prípade padol na hlavu a nie na bok. Ďalšia zaujímavá vec bola že modrina asi za 4 hodiny zmizla, hoci som predpokladal že ako je podliata bude minimálne týždeň meniť farby. V ten deň sme si už doobeda našli hotel a rezervovali ho na ďalšie dve noci ktoré sme tam mali byť, bolo tam slušne, len Peter sa každé ráno budil celý spotený.