Pierre de Lasenic - Petr Kohout

Najvýraznejšou, ale súčasne najzáhadnejšou postavou českého hrmetizmu v období medzi oboma svetovými vojnami bol bezpochyby Petr Kohout. Narodil sa 17. mája 1900 v Brne v starom dome na Vávrovej ulici, dnes už zbúranom, ako syn Petra Kohouta (narodeného v roku 1867), technického úradníka a slávneho preborníka v jazde na bicykli, ktorý bol synom Petra Kohouta , továrnika v Prahe na Smíchově. Matkou bola Anna Kohoutová, rod. Helmichová (narodená v r. 1870), dcéra majiteľa gruntu a hostinského vo Veľkej Chuchli, Františka Helmicha. Rodičia uzavreli manželstvo v roku 1891 v Zbraslavi. V Brne rodina dlho nebývala. Roku 1910 je už rodina usadena trvale v Prahe na Proseku, vo vile zo záhradou a rybníčkom v Vysočanské třídě č. 35. Pred tým bývali Kohoutovi vo Vysočanoch, Královská třída č. 178. Petr Kohout - otec bol úradníkom firmy Kolben a spol. v Prahe.

Neni známe ako vznikol Kohoutov záujem o Hermetizmus. V archíve martinistickej lóže Simeon v Prahe sa zachovala "přihláška žadatele" Petra Kohouta z Proseka zo dňa 12. februára 1926, v ktorej žiada o prijatie za člena. Uvádza, že k vstupu ho priviedla "touha po pravdě" a že ho doporučil "bratr Lichtner". Za lóžove meno si zvolil meno Milan. Ale už v roku 1926 z lóže vystúpil. Z rozprávania nestora českych teozofov pana J. A. vieme, že už v Chrástu u Chrudimi sa intenzívne zaoberal štúdiom mágie. Chodila vtedy za ním malá skupina záujemcov z Prahy, v ktorej bol aj vyššie spomenutý pán A. Popisuje prostredie v ktorom manželia kohoutovi žili: pani Jarmilu ako veľmi prívetivú a kultivovanú ženu a Petra Kohouta ako priateľského a otvoreného muža s veľkým prehľadom o ezoterických systémoch všetkých vekov a kultúr, samotné prostredie sa vyznačovalo pohostinstvom a vládla v ňom "atmosféra francouzského ducha" v celom životnom štíle, ktorý se vyznačoval príjemnou eleganciou a neformálnosťou. V priebehu jedného rozhovoru o tajných spoločnostiach ukázal Kohout rukou na akúsi skrinku stojacu v izbe a naznačil, že obsahuje dôležité archívne materiály istej tajnej spoločnosti. Boli to asi archiválie spoločnosti New Eulis, ktorej bol kohout už vtedy členom a ktorých doktrína silne ovplivňovala jeho vtedajší život.

Kohout ich raz vyzval k účasti na akomsi magickom experimente - inak spomenutý pan A. však nechcel o jeho podstate povedať nič bližšie, ale bolo na ňom vidno veľké vzrušenie. Kohout neskôr zaviedol túto malú skupinu zájemcov o mágiu, ktorá ho v Chrástu navštevovala, do miestnosti , kde mala byť operácia uskutočnená: bola celá potiahnuta čiernou látkou - viac pan A. nepovedal, dodal iba, že všetci boli zhrozený a prestali do chrástu prichádzať. Viacmenej to mohol byť taktiež villonovský trik, ktorým se vtedy Lasenic zbavil ľudí, v ktorých rozpoznal iba povrchných zvedavcov, alebo trošku škodoradostná diagnostická mystifikácia. Zdá sa, že sa vtedy Petr Kohout zaoberal tím, čo by sme mohli nazvať experimentálnou mágiou. Skúmal účinnosť magických receptov a ak bol vyznávačom eulidského kréda , boli to bezpochyby operácie sexuálne-magické. To vraj bolo taktiež neskôr dôvodom toho, že se manželia Kohoutovi rozviedli.

Nechceme sa tu zaoberať analýzou týchto udalostí, ktorých bolo viac, pretože Lasenic bol mnohokrát vyšetrovaný, ale nikdy súdený a odsúdený. Nemilosť policie ho sprevádza ešte pár rokov, je dokonca vyšetrovaný v súvislosti s vtedy senzačnou vraždou Vranskej a keď se nasťahuje k dr. Keferovi, udává ho akýsi anonym z homosexuálnych stykov a uvádza, že pán Kohout je podozrivý, mimo iného preto, že "má ďábelsky zasmušilý výraz tváře".

Lasenic vystupoval ako "redaktor" alebo "spisovateť". Žil večšinu svojeho života, pravdepodobne i v zahraničí, tak povediac na voľnej nohe. Nejakú dobu sa skutočne živil ako redaktor edície Masarykovho naučného slovníku a krátku dobu i ako redaktor časopisu Medium, "mesačníku venovanému praktickým náukam psychickým", ktorý vychádzal v Prahe. Od začiatku roku 1940 redigoval tento časopis F. Kabelák, ktorý výrazne pozdvihol jeho predošlú slabú úroveň. Lasenic potom redigoval jeho posledné dvojčíslo z mája 1940, keď časopis zanikol, zrejme po zásahu okupačných úradov, ktoré pestovaniu okultizmu neprialy.

Pred svojou smrťou zanechal Lasenic svojmu nejbližšiemu spolupracovníkovi Aloisovi Sedláčkovi nekromantický ritual, ktorého použitím bolo možné vstúpiť do styku s Lasenicovým astrálom. Nebol však nikdy použitý a jeho držitel ho pred svojou smrťou zničil. Pred svojou smrťou sa taktiež Lasenic v jednej kaviarni na Václavskom námesti stretol s Františkom Kabelákom a požiadal ho, aby pokračoval v dešifrovaní určitých textov z chrámu v Menoferu (Memfide), ktoré Lasenic považoval za kľúčové, ale ktoré, ako sám vedel, už nestačí rozlúštit. Pre Kabeláka to bola veľká pocta a vzhľadom k jeho úcte k Lasenicovi i veľký záväzok. Aj keď sa celý život zaoberal predovšetkým kabbalou a overovacou mágiou, Lasenicovi sľúbil, že se tejto úlohy ujme a skutočne to robil. Zanechal po sebe rukopisnú štúdiu o "filosofii ohně Horev", ktorú považoval za vrchol ezoterického poznania. Bez Lasenicovej pomoci však nemohol svoju úlohu úplne splniť, a preto se rozhodol, že vyvolá "Lasenicov prízrak", aby se ho opýtal na riešenie niekoľkých problémov spojených s "ohňom" či "svetlom" Horev, ale svoj zámer neuskutočnil.

Jan Kefer vo svojej syntetickej mágii nazval Lasenica veľkým objaviteľom ezoterického Egypta a Lasenic ním skutočne bol. Predčasná smrť mu však nedovolila dôjsť až tam, kam vďaka svojim skúsenostiam a znalostiam dôjsť mohol. Lasenic bol členom celej rady vysoko ezoternických rádov, mimo iného New Eulis a Societé secréte (esotericky Mesto Sutechove). Najvyššieho zasvätenia sa mu dostalo práve prostredníctvom tejto naposledy menovanej spoločnosti přiamo v pyramíde v Gíze, kde - ako prezradil iba niekoľkým svojím priateľom - mu bolo, mimo iného, umožnené priame pozorovanie astrálu v iniciačnej miestnosti, v ktorej strávil noc. K cestám do astrálu sa potom vrátil v posledných rokoch svojho života.

Najvýznamnejším Lasenicovým dielom je bez pochyby:

• Hermetická iniciace Universalismu na základě systému rhodostaurotického (vyšla ako druhý zväzok Knihovny tajných lóžových iniciací v roku 1937 v Prahe)
• Hermes Trismegistos a jeho zasvěcení, Praha 1936
• Sexuální magie (3.vyd. 1933)
• Egyptské hieroglyfy a jejich filosofie, (2. vyd. 1935)
• Universalismus (1933)
• Tarot, klíč k iniciaci, Praha 1938
• Listy o Královském umění
• Filosofie Egyptských hieroglyfů
• Alchymie, její teorie a prakse, Praha 1936
• Hermetického zasvěcení Universalismu

Lasenicov článok o Mystériu obetí (časopis Logos, č. 4-6, 1935, s. 78 a násl.) přináša jednu z nejhlbších sentencií v svetovej hermetickej literatúre vôbec, vyjadrujúcu esoterickú podstatu Lásky - obeti:

"V zahradách tvých, ó Pane, skláněl jsem se nad nejkrásnějšími květy života.

Ptal se mne kdosi, co jsem zažil na své pouti.

V Ankhor Watu obdivoval jsem zapadající slunce, jež zlatilo kovovým leskem jeho pohádkové skulptury.

V Hali ben Gaa pět hodin zápasil jsem se smrtí v písečné bouři.

A v Tanarive loučil jsem se navždy s bytostí, jež mně byla nadevše drahou.

To jest vše, co stojí za zmínku.

Ale nevrátím se v tato místa již nikdy, neboť světlo krásy, majestátnost smrti a hrůza bolesti, kterýn jsem se tam postavil v tvář, byly strhující a příliš krásné, a to stojí za to, aby byly obětovány životu.

Jednou viděl jsem i boha; a ten byl v očích matky, která obětovala pomstu nad vrahy svého dítěte.

A tehdy jsem poznal, že není vyšších sil a zákonů nad lásku a oběť".